„Smutným momentom pre mňa bol pohľad na škôlku a hanlivý nápis písaný v azbuke na nej, ktorý opisoval krutosť voči deťom. Takýto moment nenechá nikoho chladným. Spolupatričnosť a ochota pomôcť vládnu celým územím Ukrajiny. V tých najzničenejších oblastiach ostali ľudia, ktorí sú srdcom a dušou doma a tí, ktorí nemohli odísť preč. Pre týchto ľudí som ochotný ísť aj na koniec sveta. Sú to úžasné bytosti s obrovským srdcom, nesmierne vďační a pokorní. Čo môže byť krajšie, ako návšteva mne už teraz blízkeho starého páru, ktorých beriem ako vlastných starých rodičov a oni ma vítajú s otvorenou náručou a slzami v očiach, že som ich opäť prišiel pozrieť. Je to neuveriteľný pocit, ktorý mi dodáva pozitívnu energiu a silu ďalej pomáhať a robiť všetko, čo je v mojich silách pre tých, ktorí to v živote najviac potrebujú“, zveril sa nám veľmi pokorne Michal.